Dlho sme zvažovali, či do našej rodiny pribudne ešte nejaký pes. Všetko naznačovalo, že už nie. Lenže človek mieni.....
Necelé 3 mesiace po narodení sme privítali nového člena. A pretože stará láska nehrdzavie, znova veľký bradáč. Krásna guľôčka, ktorej sme hľadali prislúchajúce meno.
Nezhodli sme sa. Ale stačilo pár dní, povaha sa prejavovala typickými reakciami a šibalstvami. Preto mu pristalo meno ZORO. Čierny, rýchly, nevyzpytateľný, kedykoľvek pripravený urobiť nejaké šibalstvo a za každú maličkosť sa pomstiť.

    Je zbytočné písať tu o klasických a známych peripetiách so šteniatkom. Postupne sa z neho stáva pes, je stále hravý ale aj dravý. Všetko chce spoznať, pri všetkom musí byť, keby mohol, sám zoberie elektrickú vŕtačku a navŕta diery všade. Vysávač, autá a vôbec veci, ktoré vydávajú zvuk a s ktorými páníček robí, tak tie musí vyskúšať aj Zoro.
    Že má v sebe pracovný potenciál,dáva najavo stále. Nahlas vyslovujem otázku, či ho zvládnem. S určitými obavami začíname s výchovou a postupne výchovou. Nič nechceme urýchliť. Nejaké výsledky už badať, ale naše nároky sú vysoké.